Celkový pohľad na ostrov Kapuzinerinsel a ukotvenú hladinovú bázu.
Na začiatku jesene sa Martin Kvietok z Archeologického ústavu SAV, v. v. i. zúčastnil archeologického projektu výskumu pravekých nákolných stavieb v korutánskom jazere Wörthersee v juhovýchodnom Rakúsku.
Nákolné stavby sú objekty a obydlia, ktoré postavili na konštrukcii vytvorenej z drevených kolov a zapustenej priamo do jazera. Vďaka vhodným podmienkam vo vodnom prostredí sa drevené časti veľmi dobre zachovali.
Od roku 2011 sú tieto pamiatky zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Do skupiny chránených lokalít bolo zapísaných 111 z viac ako 1000 známych archeologických nálezísk v šiestich krajinách okolo Álp (Švajčiarsko, Rakúsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Slovinsko). Tvoria ju pozostatky prehistorických nákolných osád z obdobia 5 000 až 500 pred n. l., ktoré sa nachádzajú pod vodou, na brehoch jazier, pozdĺž riek alebo v mokradiach a ponúkajú výnimočné podmienky na ochranu organických materiálov, ako je drevo, textílie, rastlinné zvyšky. a kosti. Vďaka vlhkému prostrediu sa dochovalo množstvo predmetov z organických materiálov. Tieto lokality poskytujú mimoriadne podrobný obraz o sociálnych, ekonomických a ekologických interakciách prehistorických populácií.
Archeológia prináša množstvo poznatkov o živote ľudí v minulosti. Niekedy sa podarí objaviť skutočné skvosty a niekedy sú to len celkom obyčajné veci, ktoré sa používali každodenne. Porovnajte, čo je súčasťou vášho života a čo bolo každodennou súčasťou ľudí v minulosti. Otvorte s nami pomyselné okno a nazrite do minulosti, aby ste mohli aj vy poskladať puzzle z malých dielikov, ktoré získavame počas archeologických výskumov. Odpovede na otázky, ktoré ukrýva veda archeológia, načrtneme na dni otvorených dverí, na ktorý vás srdečne pozývame.
Miesto konania: Budova SAV, Akademická ulica 2, Nitra (budeme tam spolu s Ústavom krajinnej ekológie)
Mohli byť vojny, vnútorné krízy, ekonomická nestabilita alebo klimatické zmeny príčinou úpadku obrovských svetových impérií? A čo môžeme z týchto historických príbehov vyčítať pre súčasnosť? V spolupráci Archeologického a Historického ústav SAV, v. v. i vznikla kniha Pády impérií. Skryté mechanizmy úpadku civilizácií. Do knihy prispelo viacero popredných slovenských aj zahraničných archeológov, historikov, novinárov a politológov, ktorí sa venovali otázke, prečo nakoniec postihol kolaps aj zdanlivo večné ríše – Stará ríša v Egypte, Rímska ríša, Franská ríša, Britské impérium, ZSSR atď. Nová kniha nielen odhaľuje dynamiku a faktory – politické, ekonomické, environmentálne a sociálne – ktoré viedli ku kolapsom veľkých ríši, ale skúma aj otázku, či sú dnešné veľmoci ako USA, Čína alebo Rusko na prahu podobného osudu.
Príbeh vzostupu a pádu impérií je starý ako civilizácia sama. Od impérií zaniknuvších v pieskoch púští Mezopotámie až po rušné metropoly 20. storočia sa veľké ríše dostávajú na výslnie, zažívajú svoj „zlatý vek“, len aby sa potom rozpadli a rozplynuli v dejinách. Nevyhnutnosť úpadku je opakujúcou sa témou v prácach mnohých archeológov a historikov, ktorá neustále pripomína, že žiadna moc nie je večná.
Impériá sa vo svojej podstate zdajú byť na svojom vrchole neporaziteľné. Rozširujú svoje územia, upevňujú svoju moc a často, podobne ako Rímska ríša alebo Britské impérium, vytvárajú auru neporaziteľnosti. História nás však učí, že semená úpadku sú často zasiate v samotnej štruktúre ich úspechu. Sily, ktoré poháňajú ich expanziu – vojenské dobývanie, ekonomické vykorisťovanie a kultúrna asimilácia –, v sebe zároveň nesú aj potenciál preťaženia, stagnácie a eventuálneho kolapsu.
V rokoch 2020 – 2021 boli v intraviláne obce Šintava, na polohe Nad vŕškom, realizované tri záchranné archeologické výskumy, v rámci ktorých boli získané nové poznatky nielen o stredovekom osídlení obce, ale najmä o spôsobe jej opevnenia. Vedkyne T. Vangľová a K. Daňová z Archeologického ústavu SAV, v. v. i. aktuálne prezentovali prvé výsledky na medzinárodnej konferencii Archaeologia Historica.
Archeológovia zachytili na výskume dve priekopy, pohľad na jednu z nich (Foto: K. Daňová).
Obec Šintava sa nachádza na ľavom brehu ohybu rieky Váh. Význam polohy pre osídlenie znásoboval brod cez rieku, ktorý sa tu nachádzal pravdepodobne už od praveku. V katastri obce sa v minulosti objavilo a skúmalo sídlisko z doby železnej. Na ostrožnej polohe nad Váhom (poloha Nad vŕškom) sa predpokladá aj existencia veľkomoravského hradiska.
Dominantou bol však stredoveký vodný hrad, nazývaný Šintavský hrad. Pôvodne sa nachádzal na ostrovčeku medzi dvoma ramenami v Šintave a až po zmene toku rieky Váh niekedy v priebehu 18. storočia (po zániku ramena, ktoré obkolesovalo hrad zo Serede), sa ocitol na pravej strane Váhu v dnešnej Seredi.
Šintava predstavovala dôležitý komunikačný uzol. Pretínali sa tu dve významné stredoveké cesty – Česká cesta vedúca z Ostrihomu cez Trnavu do Čiech a cesta vedúca z Prešporka do Nitry. Prvý písomný záznam o Šintave pochádza ešte z roku 1042. Stál tu kráľovský pohraničný hrad, pod ktorého panstvo patrili ďalšie okolité obce (Šoporňa, Pata, Vozokany, Abrahám, Križovany, Šúrovce).
Kniežacia hrobka, ktorú archeológovia objavili v Poprade-Matejovciach je vzácnym archeologickým nálezom, ktorý podstatne rozšíril naše poznatky o krátkom, ale historicky nesmierne dôležitom období na konci rímskej doby a začiatku sťahovania národov.
Redakčná rada časopisu Pamiatky a múzeá každoročne oceňuje prestížne objavy, výstavy, publikácie a hodnotí projekty v reštaurovaní, v obnove a aj v audiovizuálnej činnosti. Slávnostné odovzdávanie výročných cien časopisu Pamiatky a múzeá sa konalo 2. októbra 2024 v nádherných priestoroch Zimnej jazdiarne na Bratislavskom hrade. Zo 111 nominovaných projektov si odborná porota vybrala 21 finalistov, pričom sedem z nich získalo prestížne ocenenie.
Archeológovia Tereza Štolcová a Karol Pieta pred kamerou po slávnostnom odovzdávaní výročných cien časopisu Pamiatky a múzeá (Foto J. Sipocz).
V kategórii Audiovízia – multimédiá vyhral dokumentárny film „Slovenskí archeológovia na Slovensku a v Nemecku III. Návrat kniežaťa domov“. Toto dielo, ktoré uzatvára trilógiu o objave kniežacej hrobky v Poprade-Matejovciach, je výsledkom spolupráce režiséra Jozefa Chudíka, Trigon production a Rozhlasu a televízie Slovenska. Film detailne mapuje celý proces od nálezu hrobky až po jej prezentáciu verejnosti. Odborné podklady a rozhovory pre ocenený tretí diel poskytli aj archeológovia Mgr. Tereza Štolcová, PhD., PhDr. Karol Pieta, DrSc., doc. PhDr. Matej Ruttkay, CSc. a reštaurátor Mgr. Viliam Mezey z Archeologického ústavu SAV, v. v. i. v Nitre.
Do užšej nominácie v kategórii Expozícia – výstava sa dostala aj expozícia „Knieža z Popradu a jeho hrobka,“ ktorá je sprístupnená verejnosti v Podtatranskom múzeu v Poprade. Autormi scenára výstavy sú PhDr. Karol Pieta, DrSc. a Mgr. Tereza Štolcová, PhD., expozíciu navrhli architekti Doc. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, CSc. a Doc. Ing. arch. Márius Žitňanský, PhD., dramaturgiu a výtvarno-technické riešenie vyhotovil Peter Moravčík.
Režisér Jozef Chudík pri odovzdaní výročnej ceny časopisu Pamiatky a múzeá v kategórii Audiovízia – multimédiá (Foto J. Sipocz).
Kniežacia hrobka z Popradu-Matejoviec je výnimočný archeologický nález, ktorý v mnohom zmenil naše vedomosti o krátkom, ale historicky mimoriadne dôležitom období na konci doby rímskej a na začiatku obdobia sťahovania národov.
Keď na jeseň 2005 bager počas stavebných prác súvisiacich s rozširujúcim sa priemyselným areálom náhle narazil na drevenú konštrukciu zaplavenú vodou, odštartovala sa nová éra v slovenskej archeológii. Štvormesačný terénny výskum v roku 2006 v náročných podmienkach priniesol odhalenie a zdokumentovanie prevažne organických nálezov a častí mohutnej drevenej konštrukcie. Posledné drevá sa z hrobky vybrali a zabalili už v mrazivom, novembrovom počasí. Nakoniec sa objemný, približne dvanásť ton vážiaci inventár a časti rozobranej hrobky previezli na konzerváciu a reštaurovanie do špecializovaných laboratórií v Zámku Gottorf, v severonemeckom Schleswigu.
Archeológovia Klaudia Daňová a Ján Rajtár z Archeologického ústavu SAV, v. v. i. spolu s Miroslavou Daňovou z Katedry klasickej archeológie Trnavskej univerzity v Trnave sa v dňoch 8. – 14. 9. 2024 zúčastnili svetového podujatia Limes Congres 2024, kde prezentovali objav rímskeho mosta v Dunaji pri obci Iža.
Ján Rajtár zdraví cisára Hadriána pri vstupe do rímskej pevnosti Gonio – Apsaros počas rímskych slávností (foto: K. Daňová).
V poradí už XXVI. kongres zameraný na výskum a výmenu poznatkov o vývoji hraníc Rímskej ríše sa tento rok konal na pôde univerzity v Batumi v Gruzínsku. V spoločnom príspevku naši archeológovia prezentovali objav stôp výstavby rímskeho mosta v Dunaji, ktorý spájal tábor légie v Brigetiu (dnes Komárom-Szőny v Maďarsku) na území vtedajšej provincie Panónia s rímskym vojenským táborom v Iži v jeho predmostí.
Prednášajúci vystúpili v sekcii Ripae (Roman River Frontiers and their Control), ktorú viedli Gerald Grabherr (University Innsbruck) a Stefan Traxler (Upper Austrian Provincial Museum) hneď v úvode kongresu.
Stopy rímskeho mosta boli identifikované na základe výsledkov batymetrického merania dna Dunaja, ktoré realizovala firma Helicop pre potreby archeológov. Mapa z týchto meraní bola podkladom pre realizáciu výskumu pod vodnou hladinou. V roku 2022 sa podarilo pod vodou odobrať vzorky a získať prvé dáta, ktoré naznačujú, že most pochádza zo 4. storočia n. l.
Inšpirácia k ďalším výskumom
Pohľad na jednu z brán do rímskej pevnosti Gonio – Apsaros (foto: K. Daňová).
Svetový Limes kongres bol mimoriadne vhodným miestom pre prezentáciu tohto unikátneho nálezu, ktorá vyvolala aj adekvátnu pozornosť odborného publika. Opodstatnene zaujala najmä maďarských kolegov, ktorí sa po oboznámení s týmto objavom začali intenzívne zaoberať možnosťou výskumu reliktov tohto mosta aj na brehu Dunaja na maďarskej strane, ktorý nebol dosiaľ tak výrazne zasiahnutý stavebnými úpravami, ako tomu bolo na slovenskej strane.
Doklady o budovaní rímskeho mosta cez Dunaj na severných hraniciach Rímskej ríše, ktorý smeroval do Rimanmi neobsadených oblastí barbarika však zarezonovala u väčšiny kolegov zaoberajúcich sa touto problematikou.
Mohutná veža v rohu pevnosti Gonio – Apsaros (foto: K. Daňová).
Tento neočakávaný nález povzbudil aj ďalších kolegov k intenzívnejšiemu výskumu vodného prostredia riečnych hraníc rímskeho impéria, ktorý by mohol priniesť ďalšie pozoruhodné poznatky o ich využití nielen ako prirodzených hraničných bariér, ale najmä ako významných komunikačných a transportných trás. Limes kongres v Batumi tak poskytol široký priestor na výmenu najnovších vedeckých poznatkov, ale aj pre budovanie nových kontaktov a medzinárodných výskumných tímov. Kolegovia z Gruzínska spolu s poľskými archeológmi, ktorí sa podieľali na organizácii kongresu sa veľmi dobre zhostili svojich úloh, a počas sprievodných exkurzií prezentovali jeho účastníkom množstvo pozoruhodných pamiatok a významných archeologických nálezísk.
Klaudia Daňová, Ján Rajtár, Archeologický ústav SAV, v. v. i.
Tímy bádateľov z Brigetia a Iže počas kongresu na pôde univerzity v Batumi (archív M. Daňovej).
Problematika prechodu medzi stredným a mladým paleolitom (približne pred 50 000 – 40 000 rokmi, paleolit – stará doba kamenná) patrí medzi najdôležitejšie témy vo výskume staršej doby kamennej. Ide o obdobie, kedy vymierajú poslední neandertálci a nahrádzajú ich anatomicky moderní ľudia. Vzhľadom na to, že toto obdobie spolužitia prípadne výmeny rôznych ľudských druhov bolo relatívne krátke (od niekoľkých stoviek rokov až potenciálne niekoľko tisíc rokov), je veľmi ťažké odpovedať na konkrétne otázky týkajúce sa tejto udalosti. Rozsiahly vedecký výskum s vykopávkami nových lokalít a prehodnocovaním starších lokalít sa uskutočnil predovšetkým v západnej Európe. V strednej časti Európy, vrátane Slovenska, bolo takto zameraných výskumov pomerne málo. Práve preto sa archeológovia z AÚ SAV v Nitre a z ďalších inštitúcii rozhodli opätovne skúmať jaskyňu Deravá skala.
Vstupný portál jaskyne Deravá skala.
Archeologický ústav SAV, v. v. i. sa v rámci širšej medziodborovej spolupráci spolu s ďalšími odborníkmi zo Slovenska, Česka, Maďarska, Austrálie a Francúzska zameral na revízny výskum jaskyne Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši. Tá už síce v minulosti bola skúmaná viacerými významnými bádateľmi a výskumnými tímami, ale rozvoj nových multidisciplinárnych metód v súčasnosti ponúka nové a zaujímavé možnosti získania podrobnejších informácií z predmetného kľúčového obdobia evolúcie človeka.
V budove Národnej banky Slovenska v Bratislave sa za prísnych bezpečnostných a prezentačných podmienok predstavila verejnosti jedna z najvzácnejších archeologických pamiatok Slovenska – Moravianska venuša.
Moravianska venuša je z mamutoviny.
Moravianska venuša je malá, z mamutieho kla vyrezaná postava nahej ženy so zvýraznenými pohlavnými znakmi. Našla sa náhodne v roku 1930 na známom paleolitickom nálezisku v Moravanoch nad Váhom neďaleko Piešťan.
Táto vzácna plastika, vytvorená približne pred 22 860 rokmi sa postupne dostala do rúk viacerých súkromných osôb včítane zahraničných odborníkov. V roku 1967 sa po dramatickom pátraní a po prekonaní mnohých prekážok zásluhou archeológa Juraja Bártu z Archeologického ústavu SAV podarilo sošku vrátiť do krajiny jej pôvodu, na Slovensko. Dnes patrí k popredným artefaktom európskeho paleolitického umenia, ktoré táto soška reprezentovala na viacerých prestížnych výstavách v zahraničí.
Nová prezentácia verejnosti
Podľa príhovoru riaditeľa Mateja Ruttkaya i reakcie guvernéra Petra Kažimíra prezentácia tohto unikátneho artefaktu je prvou akciou spoločného projektu Archeologického ústavu SAV, v. v. i. a Národnej banky Slovenska.
Diskusia o náleze medzi riaditeľom AÚSAV Matejom Ruttkayom a guvernérom NBS Petrom Kažimírom.
Na pôde Národnej banky sa budú postupne verejnosti prezentovať najvýznamnejšie archeologické nálezy z územia Slovenska.
Návštevníci tak budú mať možnosť na vlastné oči vidieť ďalšie cenné artefakty, dlhodobo chránené v trezoroch.
Matej Ruttkay v príhovore zdôraznil, že projekt je zacielený aj na to, aby upriamil pozornosť zodpovedných na podporu prezentácie hnuteľného kultúrneho dedičstva. Tým sa historické skvosty a kultúrne hodnotné predmety dostanú z depozitárov bližšie k verejnosti.
Na prelome rokov by to mal byť ďalší slávny predmet – bronzový zvon z čias Veľkomoravskej ríše z Bojnej. Neskôr v špeciálnej vitríne banky uvidíme aj známu slonovinovú pyxidu z Čiernych Kľačian, zlaté poklady z bronzovej doby a ďalšie atraktívne objavy slovenskej archeológie. Obe inštitúcie sú presvedčené, že ich iniciatíva prispeje k lepšiemu poznaniu minulosti Slovenska i k zvýšeniu spoločenského porozumenia a podpory našej vedy.
