Juraj Pavúk patrí medzi popredných európskych bádateľov v otázke výskumu mladšej doby kamennej. Pričom sa vo svojom výskume nezameral len na územie Karpatskej kotliny, ale realizoval aj mnohé výskumy na Balkáne.
V spolupráci Archeologického ústavu SAV, v. v. i. a vydavateľstva VEDA vychádza kniha, ktorá sa venuje jednej z autorových najväčších vášní – výskumu neolitu na juhozápadnom Slovensku. Juraj Pavúk v tejto novej knihe prezentuje súčasný stav poznatkov o kultúrach z mladšej doby kamennej na západnom Slovensku vo vzťahu nielen s vývojom v Karpatskej kotline ale aj v širšom stredoeurópskom kontexte.
Po autorovom opise šírenia neolitického spôsobu života z Blízkeho východu do strednej Európy čitateľ nájde charakteristiku hlavných vlastnosti kultúry so starou a mladou lineárnou keramikou, želiezovskej skupiny a lengyelskej kultúry (6. – zač. 4. tisícročia pred n. l.). Ťažisko knihy spočíva v riešení otázok genézy, chronológie a triedenia jednotlivých kultúrnych celkov na základe analýzy typov a ornamentu keramiky, systémov osídľovania v závislosti od prírodného prostredia a hospodárskej úrovne a sociálnej štruktúry spoločenstva, v opise staviteľstva a typov obytnej architektúry.
Hospodárske a spoločenské pomery a duchovný svet neolitických populácii osvetľuje monumentálna architektúra, pohrebiská a inventáre umeleckej povahy, antropomorfné a zoomorfné nádoby a samostatná plastika. Juraj Pavúk sa venuje aj fenoménu tzv. rondelov, čo boli monumentálne architektúry, ktoré sa u nás vyskytovali v období lengyelskej kultúry. Tvorili ich viacnásobné, na niektorých miestach prerušené priekopy. Dodnes sa vedú diskusiu o ich význame a využití. Autor knihy spolu so slovenským astronómom V. Karlovským zistil, že tieto monumentálne stavby (niekedy mali priemer viac ako 200 m), sú astronomicky orientované na pohyby Mesiaca.
Z analýzy archeologických prameňov viacerých druhov vyplýva, že počas kultúry s mladou lineárnou keramikou a želiezovskej skupiny dochádzalo k z zmene vlastníctva pôdy a distribúcie úrody.
Komunálne vlastníctvo pôdy prechádzalo do rúk obyvateľov jednotlivých domov a s tým aj úroda obilia uskladnená v zásobných jamách pri domoch sa stávala ch vlastníctvom. Nové vlastnícke vzťahy viedli k zvýšenej produktivite práce a k tvorbe nadvýrobku a k spoločenskej deľbe práce.
V lengyelskej kultúre so vznikom zvlášť veľkých sídlisk s množstvom obyvateľov dochádzalo k mnohostrannému rozvoju hospodárstva, ideológie a tomu odpovedajúcej spoločensky diferencovanej spoločnosti. Mohli by sme povedať, že práve v tomto období sa vytvárali v ľudských spoločnostiach komplexné vzťahy, ktoré z časti fungujú ešte aj dnes.
Peter Pavúk, Branislav Kovár