Počas viacročného systematického archeologického výskumu v Santovke (okr. Levice), ktorý bol cielene zameraný na opevnené sídlisko zo staršej doby bronzovej, sa pracovníkom Archeologického ústavu SAV, v. v. i. Nitra podarilo nájsť v profile potoka Búr, ktorý preteká tesne pod lokalitou veľmi slabo vypálené črepy a navyše aj kusy zuhoľnatených driev – stromov.
Nadväzujúc na predchádzajúcu interdisciplinárnu spoluprácu sme požiadali kolegov z Ústavu geologických vied a Ústavu botaniky a zoológie Prírodovedeckej fakulty Masarykovej univerzity v Brne o uskutočnenie detailných analýz uvedenej keramiky a jej absolútneho datovania. Vyhotovená rádiokarbonová analýza ukázala, že keramiku zhotovili už lovci – zberači v závere mezolitu, teda strednej doby kamennej, 5 800 rokov pred naším letopočtom. Ukázalo sa, že je o 300 rokov staršia ako doteraz známa najstaršia neolitická keramika severne od Dunaja.
Ide o mimoriadne významný objav, pretože ju vytvorili naši predkovia, ktorí ešte nežili ako poľnohospodári usadlým spôsobom života na jednom mieste, ale kočovali z miesta na miesto a živili sa lovom divých zvierat a zbieraním plodov. Z toho dôvodu sme sa domnievali, že práve prenášanie ťažkých keramických nádob by mohlo pri takomto presúvaní sa spôsobovať problémy. Avšak analýzy keramickej hmoty mezolitickej keramiky zo Santovky ukázali, že obsahuje okrem prímesi drobných zlomkov andezitu, najmä množstvo organických látok, t j. listov a stoniek trávy rodu Festuca. To spôsobilo, že nebola taká ťažká ako klasická neolitická keramika a teda mohli ju ľahšie prenášať na ďalšie miesto.
Čo varili v strednej dobe kamennej?
Mezolitickí ľudia túto keramiku používali ako hrnce na varenie. Lipidová analýza vnútornej strany črepov zo Santovky, ktorú taktiež uskutočnili odborníci z Prírodovedeckej fakulty Masarykovej univerzity v Brne potvrdila prítomnosť tuku z divo žijúcich prežúvavcov, ako sú napr. jelene a srnce. Aj táto skutočnosť tak podporila fakt, že keramiku vyhotovili mezolitickí lovci a zberači. Taktiež zistili, že táto keramika bola vypálená pri 600 stupňoch Celzia, čiže evidentne na otvorenom ohni. Pece na vypaľovanie keramiky sa objavili až o niekoľko storočí neskôr spolu s neolitickou civilizáciou, kedy sa už vypaľovala keramika pri 800 až 1000 stupňoch v dôsledku toho bola podstatne pevnejšia.
Z črepov zo Santovky sa podarilo, napriek veľkej fragmentácii, vďaka spolupráci s kolegami z Stredoeurópskeho technologického ústavu Technickej univerzity v Brne, prostredníctvom počítačovej 3D vizualizácie, zrekonštruovať pravdepodobný vzhľad dvoch nádob. Jedna z nich mala zrejme zahrotené dno a druhá štvorcové ústie. Doterajšie poznatky ukazujú, že v oblasti Dunaja sa podobné keramické tvary nevyskytujú. Pozoruhodné však je, že práve nádoby so zahroteným dnom sa vyskytovali vo východnej Európe, napríklad na juhozápadnej Ukrajine (Bug, Dnester, Dneper), vo východobaltskej oblasti a nádoby so štvorcovým ústím až na ďalekom východe v Rusku, napr. na ostrove Sachalin.
Doteraz platil naratív, že znalosť zhotovovania keramických nádob na naše územie prišla spolu s neolitickými poľnohospodármi okolo roku 5500 pred naším letopočtom z Predného východu cez Anatóliu (dnešné Turecko), Grécko a oblasť Balkánu. Tam však absentujú nádoby vyššie uvedených tvarov. Tento výskum však ukazuje, že už lovci a zberači v mezolite priniesli do strednej Európy tieto keramické predlohy z oblasti východnej Európy a ďalekého východu.
Objav keramických zlomkov z obdobia záveru mezolitu v Santovke významnou mierou posunul dopredu naše doterajšie poznatky nielen o chronologickom posune počiatkov výroby keramiky v oblasti strednej Európy hlbšie do minulosti, ale aj o doteraz málo známom podiele kultúrneho pôsobenia, regiónu východnej Európy, resp. až ďalekého východu, pri počiatkoch formovania a šírenia znalostí výroby keramiky. Išlo zrejme nie iba o nové keramické tvary, ale aj o inovatívne technologické postupy.
Spracoval: Jozef Bátora, Archeologický ústav SAV, v. v. i.