V rokoch 2020 – 2021 boli v intraviláne obce Šintava, na polohe Nad vŕškom, realizované tri záchranné archeologické výskumy, v rámci ktorých boli získané nové poznatky nielen o stredovekom osídlení obce, ale najmä o spôsobe jej opevnenia. Vedkyne T. Vangľová a K. Daňová z Archeologického ústavu SAV, v. v. i. aktuálne prezentovali prvé výsledky na medzinárodnej konferencii Archaeologia Historica.
Obec Šintava sa nachádza na ľavom brehu ohybu rieky Váh. Význam polohy pre osídlenie znásoboval brod cez rieku, ktorý sa tu nachádzal pravdepodobne už od praveku. V katastri obce sa v minulosti objavilo a skúmalo sídlisko z doby železnej. Na ostrožnej polohe nad Váhom (poloha Nad vŕškom) sa predpokladá aj existencia veľkomoravského hradiska.
Dominantou bol však stredoveký vodný hrad, nazývaný Šintavský hrad. Pôvodne sa nachádzal na ostrovčeku medzi dvoma ramenami v Šintave a až po zmene toku rieky Váh niekedy v priebehu 18. storočia (po zániku ramena, ktoré obkolesovalo hrad zo Serede), sa ocitol na pravej strane Váhu v dnešnej Seredi.
Šintava predstavovala dôležitý komunikačný uzol. Pretínali sa tu dve významné stredoveké cesty – Česká cesta vedúca z Ostrihomu cez Trnavu do Čiech a cesta vedúca z Prešporka do Nitry. Prvý písomný záznam o Šintave pochádza ešte z roku 1042. Stál tu kráľovský pohraničný hrad, pod ktorého panstvo patrili ďalšie okolité obce (Šoporňa, Pata, Vozokany, Abrahám, Križovany, Šúrovce).
Aktuálne archeologické výskumy
Dôležité poznatky k významu Šintavy v stredoveku priniesol záchranný výskum, ktorý odkryl 19 stredovekých a ranonovovekých objektov.
Výskumom sa podarilo čiastočne doložiť dve priekopy. Prvá priekopa viedla severo-južným smerom. Zistená šírka priekopy bola 640 cm. Z vrstvy nad dnom ryhy bola odobratá vzorka uhlíkov, ktorá sa analyzovala v laboratóriu v poľskej Poznani. Podľa výsledkov rádiouhlíkových analýz si myslíme, že táto priekopa už v druhej polovici 12. storočia nebola funkčná a zrejme bola aj čiastočne zasypaná. Rámcové datovanie keramiky z vrchných (zásypových) vrstiev priekopy (11. – 13. storočie) to predbežne potvrdzuje.
Druhá priekopa sa skúmala v juhovýchodnej časti plochy, tak isto viedla severo-južným smerom. Zo zásypových vrstiev tejto priekopy neboli prekvapujúco získané žiadne nálezy.
K objektom z obdobia existencie a zániku priekopy patrila pec, ktorá sa nachádzala z vonkajšej strany druhej priekopy. Išlo o prestavbu pôvodne väčšej pece s kruhovým pôdorysom, pravdepodobne hlinenou kopulou a s predpecnou jamou, ktorá slúžila ako obslužný priestor pece. Zrejme po ukončení jej používania bola do jej telesa zabudovaná ďalšia kvadratická pec zložená z pieskovcových platní. Menšie zariadenie mohlo slúžiť aj ako udiareň. Okolo pecí bolo odkrytých aj sedem-osem kolových jám, ktoré mohli byť súčasťou konštrukcie na zastrešenie pece. Z nálezovej situácie nebolo zrejmé, ku ktorej peci patrili. V zásype jednej z kolových jám sa našla časť železného noža. Keramický materiál približne datuje objekty do 11. až 13. storočia.
Mladšie obdobie bolo zastúpené na ploche množstvom obilných jám. K mimoriadne zaujímavým však patril objekt, zachytený len čiastočne na profile jednej z rýh. Ide pravdepodobne o objekt s kolovými jamami alebo žľabmi na protiľahlých stranách. Archeológovia z neho získali zlomky zadymovanej keramiky, ktorá sa objavuje od 16. storočia.
Výskum priniesol nový pohľad na obranný systém Šintavy v období stredoveku. Ukázalo sa, že táto ostrožná poloha v ohybe rieky Váh, ktorá slúžila ako hospodárske zázemie Šintavského hradu, bola v istom časovom období opevnená jednou alebo dvomi priekopami (nedokážeme povedať, či boli obe priekopy súčasné) vo východnej časti obce. Zo severu, západu a juhu bola obec prirodzene chránená riekou Váh. Výsledok rádiouhlíkových analýz a rámcové datovanie keramiky zo zásypu prvej priekopy, naznačujú, že prinajmenšom jedna priekopa už v druhej polovici 12. storočia neplnila svoju funkciu a bola aspoň čiastočne zasypaná. Toto dosiaľ neznáme opevnenie sa nachádza vzdušnou čiarou asi 1,5 km juhovýchodne od Šintavského vodného hradu.
Terézia Vangľová, Klaudia Daňová, Archeologický ústav SAV v Nitre, v. v. i.