cvndp publikacie publikacie

Napísali o nás

Monitoring 2017

Monitoring 2016

Monitoring 2015

Monitoring 2014

Január 2018

Ancient board game has no parallel in Europe

05.01.2018; spectator.sme.sk

The game was found in the tomb of a Germanic prince in Poprad.

 

Slovakia has another unique archaeological object, an ancient game found in 2006 when researching the tomb of a Germanic prince in Poprad. After its conservation and further research, experts found the game has no parallel in Europe.

The game, over 1,600 years old, consists of chess‑like squares with green and white playing pieces of different sizes that have also been preserved.

“There were plenty of board games in ancient times with many variants, but reconstructing the playing technique is a very complicated process that only top experts can solve,” said the deputy of director of the Archaeological Institute in Nitra, Karol Pieta, as cited by the SITA newswire. Pieta lead the research on the tomb in Poprad.

Expert from Switzerland

Archaeologists turned to the best European expert on ancient games, Ulrich Schädler, director of the Museum of Games located near Lake Geneva in Switzerland. He travelled to Slovakia and was excited about the finding.

“There has been not a playing board of similar type in Europe yet,” said Pieta for SITA. Games of this type were found in Greek and Roman temples on the floors or in the streets of ancient towns, carved into stone pavement. This portable wooden board game from Poprad is unique.

Schädler has a difficult task ahead of him ‑ to try to solve the system of the ancient game. By the end of 2018 it should be placed in the exposition of findings from the tomb in the Podtatranské Museum in Poprad.

“The board game from the tomb of the German prince in Poprad is a great discovery and contribution to the history of games in Europe. It’s the best preserved ancient wooden board game that has been found to the north of the Mediterranean Sea. Together with Roman glass playing pieces it was apparently a prestigious object that documented contacts of the dead with the Roman world,” said Schädler, as quoted by SITA.

An analysis of the playing pieces revealed that it is ancient glass from the east Mediterranean, probably from Syria. “So the game was apparently brought from the territory of the Roman empire to under the Tatras,” added Pieta for SITA.

Roman army soldier

Experts succeeded in finding much information about the German prince during the research. Archaeologists now know that he was born in the area where he was also buried, he was about 30 years old and he stayed in the Mediterranean for some time.

“It’s highly probable that he served in the Roman army as a prominent officer that corresponded with his social status. He was strongly influenced by the developed ancient culture, as demonstrated by his favourite game being placed in his tomb,” said Pieta for SITA.

The tomb from the year 375 AD was discovered by accident while doing construction work twelve years ago in the industrial zone of Poprad ‑ Matejovce. A bed from yew wood decorated with silver sheets and a desk belong among the most significant discoveries in the tomb.

 

Pohrebisko a osada v Pate vydali svoje tajomstvá

08.01.2018; Nitrianske noviny; Jana Černáková

Dva bohaté hroby ukrývali pozostatky muža a ženy zrejme vyššieho spoločenského postavenia. Okrem iných ozdôb mali aj čelenky.

Pozoruhodné exponáty ‑ originály aj repliky ‑ ponúka výstava Po stopách pravekých metalurgov ‑ Svedectvo bronzového veku. Bohaté archeologické nálezy dopĺňajú postery s textami, obrázkami a fotografiami, rekonštrukcie odevov, repliky šperkov, nástrojov, zbraní i keramiky. Výstavu, ktorá približuje život človeka v dobe bronzovej, môžete do konca mája vidieť v Ponitrianskom múzeu.

V priebehu roka, ale najmä v máji počas Noci múzeí a galérií a Dní otvorených dverí, budú súčasťou výstavy sprievodné podujatia pre školy spojené napríklad s výrobou replík šperkov, modelovaním keramiky, mletím obilia na pravekom žarnove či tkaním.

Preskúmali 249 hrobov a vyše 250 ľudských kostier

Expozícia prináša výsledky výskumu, ktorého vedúcim bol Ivan Cheben, vedecký pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre. Ústav je spolu s múzeom organizátorom výstavy.

“Archeologický výskum prebiehal v lokalite obce Pata od roku 1997, keď sa rozširovala cesta R1. Komplexne sme preskúmali pohrebisko z obdobia staršej doby bronzovej, vedľa ktorého sa nachádzala osada. S doskúmaním zvyšnej časti pohrebiska sa výskum dokončil v roku 1999,” hovorí Ivan Cheben.

“Výstava je usporiadaná tak, aby zahŕňala výsledky činnosti ľudí, ktorí tu žili ‑ počnúc keramikou, cez nástroje, zbrane, ozdoby až po odev. Preskúmali sme spolu 249 hrobov a vyše 250 ľudských jedincov, lebo sa našli aj hroby, kde bola napríklad pochovaná žena s dvoma deťmi.”

Archeologický výskum v Pate naznačil, že ľudia pohrebisko využívali približne 200 rokov. Sídlisko patriace k pohrebisku obývalo zhruba 10 rodín.

Ako sa ľudia obliekali či zdobili, vieme podľa Ivana Chebena na základe tých hrobov, ktoré neboli porušené, alebo len minimálne. V nich sa napríklad ozdoby nachádzali na miestach, z ktorých sa dá usúdiť, ako a kde ich ľudia mohli nosiť.

“V dvoch hroboch, ktoré sa užšou stranou dotýkali, sa pri pozostatkoch muža a ženy zrejme vyššieho spoločenského postavenia našli aj čelenky, pravdepodobne znak ich moci či hodnosti. Na výstave je originál aj kópia čelenky, taká, akú si my predstavujeme u tejto pochovanej ženy,” pokračuje Cheben.

“Ženy podľa všetkého nosili vrkoče, keďže sme tu objavili vrkočové krúžky z bronzu, predchodcov dnešných stužiek či gumičiek do vlasov. Toto kompletne preskúmané pohrebisko relatívne v porovnaní s inými pohrebiskami z tohto obdobia na západnom Slovensku obsahuje aj veľa bronzovej industrie, teda to, čo bolo produktom činnosti týchto pravekých metalurgov ‑ okrem ozdôb aj rôzne nástroje, zbrane či doplnky odevu.”

Zomierali mladí

Výstava zahŕňa tiež historickú antropologickú analýzu pochovaných ľudí, ktorú vypracovala vedecká pracovníčka AÚ SAV Zora Bielichová. Podľa toho vieme, ako asi títo ľudia vyzerali, akými chorobami trpeli, aké mali zranenia či približne v akom veku zomreli.

Muži boli pomerne vysokí, v priemere dosahovali 170 cm, ženy boli asi o 10 cm nižšie. Paleodemografické ukazovatele z pravekých pohrebísk svedčia o krátkom živote našich predkov ‑ metalurgov. Pri narodení mal človek nádej dožiť sa iba 31 rokov, pričom stredná dĺžka života bola u chlapcov vyššia ako u dievčat. Bola vysoká úmrtnosť detí a dospelých žien pri pôrodoch.

Z výskumu kostrových pozostatkov odborníci objavili zubné kazy, paradentózu, rachitické pokrivenie ramennej kosti, zápaly po infekciách či vyhojené zlomeniny.

Návštevník na výstave uvidí aj pravdepodobnú rekonštrukciu podoby tváre človeka tej doby na základe veľmi dobre zachovaných lebiek, ktorá sa dá urobiť pomocou kriminalistických metód.

Našli aj zlaté predmety

Ako povedala archeologička Ponitrianskeho múzea a kurátorka výstavy Jaroslava Ruttkayová, expozíciou sa sústredili na staršiu dobu bronzovú, teda približne záver tretieho ‑ začiatok druhého tisícročia pred naším letopočtom.

“Obdobie včasného stredoveku väčšina ľudí pozná, ale nezamýšľa sa nad tým, čo všetko sa asi dialo v praveku. Preto sme sa v spolupráci s Archeologickým ústavom, s Ivanom Chebenom, rozhodli prezentovať nálezy zo staršej doby bronzovej z archeologickej lokality v Pate,” hovorí Jaroslava Ruttkayová.

“Exponáty z hrobov aj sídliska máme rozčlenené podľa ich účelu, zvlášť sme vystavili bohatšie hrobové nálezy, ktoré dokumentujú vyššie postavenú sociálnu vrstvu. V niektorých sa našli aj zlaté predmety, napríklad vlasové krúžky, záušnice, špirálovité ozdoby a podobne. Zaujímavá je rekonštrukcia bohatého detského hrobu s kostrovými pozostatkami dieťaťa vo veku asi štyroch rokov.”

Na figurínach muža a ženy výstava demonštruje predstavy toho, ako asi mohli vyzerať odev a ozdoby v staršej dobe bronzovej. Použili pritom i repliky predmetov z bohatého hrobu, ktoré sú na výstave v origináloch.

“Žena má napríklad repliku čelenky, mužovi sme ju nedali, lebo podľa zachovaného originálu ju nevieme až tak dobre rekonštruovať. Repliky zbraní a šperkov vyrobil Pavol Francúz, rekonštrukcie odevov Veronika Lacová,” dodala Ruttkayová.

 

Za Titusom Kolníkom

13.12.2017; Literárny týždenník; Jozef Vladár

Odišiel významný slovenský archeológ

Dňa 1. decembra t. r. sa kultúrna verejnosť navždy rozlúčila na Cintoríne sv. Cyrila a Metoda v Nitre s PhDr. Titusom Kolníkom, DrSc. (1. 1. 1932, HrachoviŠte ‑ 27.11. 2017, Nitra), významnou a rešpektovanou osobnosťou slovenskej archeológie s veľkým medzinárodným renomé, členom Spolku slovenských spisovateľov. Za Archeologický ústav SAV sa s ním rozlúčil jeho riaditeľ Matej Ruttkay, za SSS a jeho nitriansku odbočku Jozef Vladár, pamiatke zosnulého sa poklonili aj ďalšie osobnosti vedeckého a spoločenského života.

Odbornou dominantou PhDr. Títusa Kolníka, DrSc, bol výskum rímskej doby na území Slovenska a stredného Podunajska (Germáni a Rimania v 1. ‑ 4. stor. po Kr.). Bol skutočne vedcom renesančných vedomostí, ktorý zasiahol do viacerých odborných sfér. Svedčí o tom jeho rozmerná publikačná Činnosť z oblasti archeológie, epigrafiky a ikonografie, ale predovšetkým fundované štúdie dotýkajúce sa problematiky počiatkov slovenských národných dejín. Napokon aj na stránkach Literárneho týždenratoporoku 1989 a Almanachu Nitra pohotovo a inšpiratívne reagoval na témy súvisiace s aktuálnymi otázkami historicko‑archeologických výskumov a ochrany slovenského kultúrneho dedičstva.

Titus Kolník po maturite na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom študoval archeológiu a národopis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a Filozofickej fakulte KU v Prahe. Po úspešnom ukončení štúdia pracoval od 1.12, 1954 ‑ bez prerušenia ‑ až do odchodu do dôchodku v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Má nepochybne nezastupiteľný a profilotvorný prínos pre formovanie podoby pracoviska, ktoré sa v roku 1953 po vzniku Slovenskej akadémie vied (SAV) stalo súčasťou spoločenskovedných ústavov SAV.

Kolník si bol nepochybne vedomý veľkých možností, ktoré mu poskytovalo pracovisko, formujúce sa v pionierskom období slovenskej archeológie. Od príchodu do AU SAV v Nitre sa zameral na štúdium pamiatok rímskej doby a sťahovania národov v stredoeurópskom priestore. Treba však zdôrazniť, že súčasne realizoval dôležité terénne výskumy z iných období praveku, včasnej dejinnej doby, ale i jeho slovanského osídlenia. T. Kolníka charakterizuje obdivuhodná komplexnosť a hĺbka odborného záberu, nielen pokiaľ ide o materiálovú stránku výskumu, ale i orientáciu v problematike. Ak práve tieto širokospektrálne vlastnosti i vedomosti označujeme za dôležité pre jeho budúce smerovanie a vyzretie, môžeme to dokumentovať okrem iného mnohými fundamentálnymi štúdiami, napr. Neskororímska pyxida z Čiernych Kľačian. Možno vari súhlasiť s názorom autora, že táto hypotéza sa v priebehu krátkeho obdobia ,,… stáva pozvoľna mýtom či legendou”. Jeho interpretácia je nielen zaujímavá či inšpirujúca, ale má aj výrazný filozofický presah, je najmä svedectvom jeho vedomostného rozsahu a invencie.

Ani v stručnosti tu nemožno upozorniť na ťažiskové vedeckovýskumné aktivity T. Kolníka, ktorý sa počas mnohoročnej činnosti v ústave so zápalom jemu vlastným vrhal do náročnej i rozmanitej práce a pričinil sa o preskúmanie viacerých lokalít, ktorých význam pri riešení európskej problematiky je nepopierateľný.

Veď ťažiskovou mierou prispel k osvetleniu a riešeniu mnohých všeobecných otázok osídlenia strednej Európy v prvej polovici 1. tisícročia po Kr., najmä histórie germánskeho kmeňa Kvádov a interakcií Rímskeho impéria do osudov území nad stredným Dunajom. Pravdaže, výskumom germánskych pohrebísk na juhozápadnom Slovensku sa rozhodujúcou mierou zaslúžil aj o definitívne riešenie spornej lokalizácie Tacitovho Vanniovho kráľovstva (regnum Vannianum), najstaršieho ,,štátneho” útvaru pri strednom Dunaji ‑ na území dnešného juhozápadného Slovenska.

Napokon objavom a výskumom tzv. rímskych staníc v barbarskom predpolí severopanónskeho limitu rozhodujúcou mierou prispel aj k riešeniu problému vzťahu Rimanov a domáceho barbarského obyvateľstva v tzv. kontaktnej zóne Rímskej ríše, sledovaného v širšom historickom kontexte. Nepochybne v stredoeurópskom priestore má v spomenutej problematike prioritné zásluhy i postavenie. T. Kolník realizoval mnoho rozsiahlych terénnych výskumov na lokalitách z rímskej doby (Milanovce, Cífer‑Pác, Bratislava‑Dúbravka), germánskych osád (Branč, Ondrochov‑Lipová, Pobedim, Štúrovo), ale aj na pohrebiskách (Abrahám, Bešeňov, Kostolná pri Dunaji, Očkov, Sládkovičovo).

Cesta T. Kolníka od odborného asistenta k európsky uznávanému bádateľovi nebola nijako priamočiara. Vždy sa s plnou vervou totiž angažoval nielen v archeologickom, ale i v spoločenskom dianí. Druhá polovica uplynulého storočia poznačila osudy aj mnohých popredných osobností vedy, nevynímajúc T. Kolníka. V rokoch 1964 1965 absolvoval ako štipendista Humboldtovej nadácie stáž na Mníchovskej univerzite a štúdiá si dopĺňal aj viacerými zahraničnými študijnými pobytmi (Rakúsko, Nemecko, Maďarsko a i.). Zastával viaceré vedúce funkcie na pracovisku do roku 1970 (vedúci Protohistorického a slovanského oddelenia, tajomník Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV). Potom bol postihnutý obmedzeniami v publikovaní, v možností pedagogicky pôsobiť, vo vedeckom postupe, ale i v kontaktoch so zahraničím. Atmosféra tzv. normalizácie mnohých postihnutých zlomila ‑ T. Kolníka nie, dokonca ho zocelila a motivovala k ďalším aktivitám.

Po roku 1989 sa T. Kolník stal členom Rady vedcov SAV ä hlavným redaktorom časopisu Slovenská archeológia. V tejto súvislosti sa žiada konštatovať ‑ a dokresľuje to aj jeho ľudský i vedecký profil ‑, že hoci nikdy nepôsobil na našich univerzitných pracoviskách, má svoju vedeckú školu i žiakov, ktorí sa k nemu hlásia. Uznaním jeho nesporných zásluh bolo aj zvolenie za člena korešpondenta Nemeckého archeologického ústavu, člena korešpondenta Rakúskeho archeologického ústavu; bol emeritným členom Učenej spoločnosti SAV.

V roku 1982 mu SAV udelila striebornú a v roku 1997 zlatú čestnú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. Bol nositeľom Ceny D. Rapanta. T. Kolník sa radí k najvýznamnejším osobnostiam súčasnej slovenskej archeológie. Bol nielen v rámci Slovenska, ale i medzinárodne uznávaným vedcom, ktorý sa zaslúžil o poznanie problematiky európskeho vývoja. Charakterizuje ho aj úsilie o netradičné metódy skúmania historickej pravdy. Svedčia o tom najmä jeho monografie á štúdie venované najstaršiemu nápisu na Slovensku, vytesanému v kameni (Boldog pri Senci), ale najmä pyxide z Čiernych Kľačian, o ktorej predpokladal, že sa dostala na územie Slovenska s byzantskou misiou Konštantína a Metoda ako dar cisára Michala III. Rastislavovi. Pozornosť si zasluhujú aj štúdie o pôvode symboliky štátneho znaku Slovenskej republiky a o kríži z Veľkej Mače, zobrazenom na dvojkorunovej minci Slovenskej republiky.

Už dávnejšie sa konštatovalo, že vedecké aktivity T. Kolníka nesúvisia iba s rímskou dobou a sťahovaním národov, hoci práve tu treba vidieť jeho najväčší prínos. Príznačné bolo preňho nastoľovanie nových teórií, či už ide o špecifické problémy praveku alebo o otázky súvisiace s našimi národnými dejinami. Tieto práce sú aj svedectvom jeho vrúcneho vzťahu k slovenskému národu a k jeho dejinám. Za svoje vlastenectvo sa neraz dostal do neľahkých situácií, ktoré mohli ohroziť jeho životné poslanie vedca.

Príznačnú pracovitosť, neraz až zanovitosť, s akou pristupoval k riešeniu dôležitých vedeckých problémov, presvedčivo potvrdzuje aj jeho interpretácia pyxidy z Čiernych Kľačian. T. Kolník modeloval vedeckú interdisciplinaritu a antropocentrizmus v čase, keď tieto aspekty ešte neboli v móde, Čo znovu korelovalo nielen s archeológiou a historiografiou, ale aj s literárnou vedou (napríklad s esteticko‑antropologickou koncepciou umenia, ktorá vznikala v práčovniach FF UKF v Nitre).

A v takomto širokom spektre vedeckých záujmov sa odzrkadľuje charakteristická povahová črta T. Kolníka: dopátrať sa ‑ nech to stojí akékoľvek úsilie ‑ podstaty vedeckej pravdy. Bez ohľadu na čas, so zanietením, ba až s určitou umienenosťou, pokúšal sa T. Kolník riešiť ‑ pre neho ‑ dôležité otázky, ktoré vyplynuli z analýzy nálezových fondov i solitérov, získaných predovšetkým vlastnými výskumami. Preto sa, ak to považoval za nevyhnutné, vyjadroval nielen k problémom vlastnej vednej disciplíny, ale aj k aktuálnym otázkam politiky a slovenského národného pohybu, najmä po roku 1989 a vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Monografické práce a štúdie T. Kolníka, venované archeológii a problematike umeleckých prejavov rímskej doby, ale aj iných období dávnych dejín Slovenska, názorne svedčia o jeho neutíchajúcom úsilí byť pri tom. Sú dôsledne koncipované v európskom historickom kontexte, s vysokými nárokmi na komplexnosť prístupu k faktom. Odzrkadľujú aj šírku a hĺbku jeho odborného záujmu. Potvrdzuje to aj monografia Ľudmila Cvengrošová a dávne Slovensko (medaily, reliéfy, sochy), Bratislava 2010 (spoluautori E. Kolníková a J. Vladár). Veď na dlhej ceste ľudstva dejinami sa zrodilo umenie. O tom vypovedá aj spomenutá publikácia o výtvarných prejavoch na území Slovenska ‑ od hlbín praveku až do stredoveku. Svedčia však o tom aj viaceré publikácie T. Kolníka, zasvätené umeleckým prejavom včasnej dejinnej doby (Skvosty antiky na Slovensku, Bratislava 1979, Bratislava 1981; Rímske a germánske umenie na Slovensku, Bratislava 1984; Romische undgermanische Kunst in der Slowakei, Bratislava 1984; a i.). O uznaní a vysokom hodnotení vedeckého diela T. Kolníka svedčí predovšetkým reprezentatívna publikácia vydaná pri príležitosti jeho 70. narodenín (Zwischen Rom und dem Barbaricum. Festschrift für Titus Kolník zum 70. Geburtstag, Nitra 2002).

Aktívne spolupracoval na monografii Najstaršie dejiny Bratislavy a na reedícii Pramene k dejinám Slovenska,

Napokon nemožno nespomenúť rozmernú vedecko‑popularizačnú Činnosť T. Kolníka, jeho organizátorskú prácu, súvisiacu s realizáciou kongresov, sympózií s medzinárodnou účasťou, archeologických výstav na Slovensku í v zahraničí, ale predovšetkým jeho aktívnych vystúpení na vedeckých podujatiach doma a v zahraničí. Významnou mierou sa podieľal na organizácii vedeckovýskumnej činnosti ústavu po roku 1989 a nezmazateľne sa pričinil o jeho vedeckovýskumnú orientáciu. Bol aktívnym členom nitrianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov.

Pravdaže, možno súhlasiť s názorom, že nielen archívne materiály a dobové dokumenty, ale i výpovede priamych aktérov majú svoju nezastupiteľnú hodnotu, aj napriek tomu, že ,, môžu byť determinované subjektívnym videním”. A to sú práve veličiny, ktoré môžu ľudsky zbližovať generačné vrstvy, ale aj ich odcudzovať. Čítanie jeho angažovaných príspevkov nepochybne prispieva k objektívnejšiemu hodnoteniu jednotlivých etáp slovenskej archeológie v druhej polovici uplynulého storočia až do súčasných dní Každý bádateľ má právo na vedecko‑subjektívny pohľad na dianie vo vedeckej oblasti, ktoráje jeho doménou. Rôzne pohľady sú dôležité na pochopenie merita veci, pretože každý v oblastí vedy je iba hľadačom pravdy.

V atmosfére spoločenskej plurality a vedeckej interdisciplinarity našej vede môže pomôcť iba vedecky argumentovaný a dôstojný dialóg, ktorý reflektoval PhDr. Titus Kolník, DrSc.

 

Ďalší jedinečný archeologický nález

(10.01.2018; Televízna stanica STV 1; Správy RTVS; Jana Obrancová / Viliam Stankay)

Viliam Stankay, moderátor:

“Slovensko má ďalší jedinečný archeologický nález, odborníci potvrdili, že spoločenská hra, ktorú archeológovia našli pred časom v kniežacej hrobke v Poprade, je v Európe jedinou zachovanou hrou svojho druhu. Hoci podobné hry boli obľúbené v rôznych častiach najmä antického sveta, nikde sa nezachovali v úplnej zostave. Pravidlá hry však zostávajú zatiaľ tajomstvom aj pre špecialistov.”

Jana Obrancová, redaktorka:

“Desiatky políčok na drevenom hracom pláne a hracie kamene zo skla v dvoch farbách, hru starú šestnásť storočí archeológovia objavili v kniežacej hrobke pod Tatrami a to ešte v roku 2006. Napohľad bežná vec sa teraz ukázala ako jedinečná v celej Európe.”

Karol Pieta, Archeologický ústav SAV:

“Tých figúrok, tých sa v podobný hrobkách zachovalo viacero súborov, ale ani jediná doska. Vlastne hra s tými políčkami v celom tom svojom rozsahu sa vlastne doteraz nezachovala.”

Peter Bednár, Archeologický ústav SAV:

“V minulých obdobiach sa nám spravidla zachovali nejaké hracie plány vyryté v rôznych kamenných podložkách, na parapetoch okien, na stupňoch schodov, ale unikátom tejto hry je, že sa zachoval aj hrací plán alebo hracia doska, ktorá bola prenosná, ktorú si mohol nosiť majiteľ so sebou.”

Jana Obrancová:

“Hra sa k nám dostala z antického sveta, kde bol knieža zrejme na výpravách. Do jeho hrobky ju uložili s ďalšími cennosťami, mnohé si však pár rokov po jeho smrti odniesli vykrádači hrobov.”

Karol Pieta:

“Tá doska skončila pri ohnisku, ktoré si tí vykrádači založili a možnože mala skončiť aj ako palivo pôvodne, ale teda asi vykradli hrobku skôr, než stihli dosku spáliť.”

Peter Bednár:

“Hra je unikátna aj tým, že z neskorších období zo stredoveku, keď už máme známe viaceré hry, tento typ hier nepoznáme. Na ten systém ťažko nám prísť, pretože aj dnes mnohé hry majú viaceré pravidlá, takže bude to trošku fantázia založená na nejakých reálnych základoch z tých známych hier z antických čias.”

Jana Obrancová:

“Pravidlá hry už v súčasnosti riešia aj švajčiarski odborníci, ak na ne prídu, hru si zrejme budú môcť zahrať aj návštevníci múzeí. Jedinečná spoločenská hra nateraz zostáva v chladiacich boxoch Archeologického ústavu v Nitre, do konca tohto roka by sa ale mala vrátiť na svoje pôvodné miesto do Popradu, kde bude v Podtatranskom múzeu vystavená spolu s ďalšími artefaktmi z kniežacej hrobky.”

 

Jedinečný archeologický nález

(11.01.2018; Rozhlasová stanica Regina; Žurnál Rádia Regina; Jana Obrancová / Stano Lažo)

Stano Lažo, moderátor:

“Slovensko má ďalší jedinečný archeologický nález. Odborníci potvrdili, že spoločenská hra, ktorú archeológovia našli pred časom v kniežacej hrobke v Poprade, je v Európe jedinou zachovanou hrou svojho druhu. Hoci podobné hry sa hrávali v rôznych častiach sveta, najmä antického, nikde sa nezachovala prenosná hracia doska. Tá má v súčasnosti asi tisíc šesťsto rokov. Pravidlá hry ale zostávajú zatiaľ tajomstvom aj pre špecialistov.”

Jana Obrancová, redaktorka:

“Desiatky políčok na drevenom hracom pláne a hracie kamene zo skla v dvoch farbách. Takúto podobu mali zrejme spoločenské hry pred šestnástimi storočiami. Archeológovia ju objavili v kniežacej hrobke pod Tatrami ešte pred jedenástimi rokmi. Na pohľad bežná vec je podľa Karola Pietu z Archeologického ústavu v Nitre ale v Európe jedinečná.”

Karol Pieta, Archeologický ústav Nitra:

“Tých sklených figuriek, tých sa v podobných hrobkách zachovalo viacero sád, ale ani jedna doska. Vlastne hra s tými políčkami v celom tom svojom rozsahu sa vlastne doteraz nezachovala.”

Jana Obrancová:

“Archeológ Peter Bednár dodáva, že z antických čias sa vo svete zachovali najmä hracie plány vyryté na parapetách či stupňoch schodov.”

Peter Bednár, archeológ:

“Ale unikátom tejto hry je, že sa zachoval aj hrací plán, alebo hracia doska, ktorú si mohol nosiť majiteľ so sebou.”

Jana Obrancová:

“Hra sa k nám dostala z antického sveta, kde bol knieža pravdepodobne na výpravách. Do jeho hrobky sa dostala s ďalšími cennosťami. Mnohé si ale pár rokov po jeho smrti podľa Karola Pietu odniesli vykrádači hrobov.”

Karol Pieta:

“Tá doska skončila pri ohnisku, ktorý si tí vykrádači založili a možnože mala skončiť aj ako palivo, ale asi vykradli hrobku skôr než stihli dosku spáliť.”

Jana Obrancová:

“Pravidlá hry ale nateraz zostávajú otázne. V súčasnosti ich skúma aj tím odborníkov na staré hry zo Švajčiarska. Podľa Petra Bednára je totiž tento typ hier zatiaľ aj špecialistom neznámy.”

Peter Bednár:

“Ten systém, ťažko naň prísť. Bude to trošku fantázia založená na reálnych základoch.”

Jana Obrancová:

“Jedinečná spoločenská hra nateraz zostáva v Archeologickom ústave v Nitre. Ešte koncom tohto roka by sa ale mala vrátiť na svoje pôvodné miesto v Poprade, kde bude v Podtatranskom múzeu vystavená s ďalšími artefaktmi z kniežacej hrobky.”

 

Veľprepoštský palác obnovia, zdobiť ho má aj socha Márie Terézie

(23.01.2018; mynitra.sme.sk; SITA)

Veľprepoštský palác pod Nitrianskym hradom postaví Nitrianske biskupstvo do pôvodnej podoby, akú mal pred zbombardovaním v druhej svetovej vojne.

 

Veľprepoštský palác pod Nitrianskym hradom postaví Nitrianske biskupstvo do pôvodnej podoby, akú mal pred zbombardovaním v druhej svetovej vojne. V súčasnosti z neho stojí menej ako tretina a je v zlom stave. Po dostavbe bude palác opäť zdobiť aj jazdecká socha cisárovnej Márie Terézie, ktorá v minulosti stála na jeho balustráde. Originál sochy stojí od roku 1992 v záhrade Grasalkovičovho paláca v Bratislave, v ktorom sídli prezident. “Je všeobecne známe, že socha pochádza odtiaľto. Bolo by milé, keby nám ju vrátili, ale nemyslím si, že sa to stane. Pekné gesto od štátu by bolo, keby zaplatil aspoň výrobu kópie,” povedal pre agentúru SITA diecézny ekonóm Biskupstva Nitra Martin Štofko. Ak sa to nepodarí, bude biskupstvo financovať výrobu kópie sochy z vlastných zdrojov.

V súčasnosti sa dorábajú projekty pre územné rozhodnutie, začať stavať by chceli ešte tento rok. Ak všetko pôjde hladko, výstavba by podľa Štofka mohla trvať zhruba rok. Veľprepoštský palác sa nachádza na dolnom nádvorí pod Nitrianskym hradom za súsoším Cyrila a Metoda. Postavili ho v rokoch 1778 ‑ 1780 na podnet cisárovnej Márie Terézie podľa projektu Franza Antona Hillebrandta ako dvojpodlažnú rokokovo‑klasicistickú budovu. Pri bombardovaní Nitry v marci 1945 bola budova natoľko poškodená, že bolo možné obnoviť len prízemie strednej časti. Biskupstvo má k dispozícii historické fotografie, výsledky výskumu aj vyjadrenie pamiatkarov. V roku 2017 sa robil archeologický výskum v častiach, ktoré padli za obeť bombardovaniu. Priniesol novoveké nálezy. “Máme zachytené základy, vie sa, aký bol pôdorys, a to je dobrý podklad pre rekonštrukciu, ktorá bude, myslím, pre Nitru veľmi zaujímavá,” povedal riaditeľ Archeologického ústavu SAV v Nitre Matej Ruttkay.

Po dostavbe presťahuje biskupský úrad do Veľprepoštského paláca časť svojich kancelárií z hradu. Cieľom je, aby boli pre ľudí dostupnejšie a bližšie. Uvoľnené kancelárie v prepojovacej časti medzi katedrálou a Biskupským palácom chce využiť pre rozšírenie expozície Diecézneho múzea. “V tomto trakte je v súčasnosti päť malých miestností, ktoré sú kompaktné, sú blízko a dajú sa oddeliť od zvyšnej časti paláca, čiže okruh prehliadky by sa mohol rozšíriť bez toho, aby sa narušila prevádzka v ostatných častiach,” priblížil Štofko. Prístupné pre verejnosť by tak bolo celé prízemie a suterén hradného paláca, výnimku by tvoril len sekretariát diecézneho biskupa a vikára.

Starší Nitrania si Veľprepoštský palác ešte pamätajú v pôvodnej podobe. Palác bol vždy dominantou na hradnom kopci, zároveň pripomína aj významnosť Nitrianskej sídelnej kapituly, ktorá je najstaršou v celej strednej a východnej Európe. V roku 2006 oslávila milénium. V minulosti sídlil v paláci veľprepošt, hlava sídelnej kapituly.