V odkrytých zvyškoch stavieb, ale aj v ich okolí sa zistili výrazné stopy po požiari. Na podlahách jednotlivých miestností, v odvodňovacích žľaboch, na dlažbe a na úrovni priľahlých ulíc sa nachádzali rozbité i celé keramické nádoby, zbrane, časti vojenského výstroja a veľké množstvo železných klincov z kožených vojenských sandálov, ktoré zachovali pôvodný tvar podošvy. Možno preto odôvodnene predpokladať, že príčinou tejto katastrofy bol s najväčšou pravdepodobnosťou nečakaný germánsky útok.

             Najdôležitejšie oporné body pre datovanie tohto tábora i určenie doby jeho zániku poskytujú nálezy mincí. Väčšinou sú to razby cisára Marca Aurelia z obdobia markomanských vojen, pričom posledné z nich boli razené v čase od decembra roku 178 do jari roku 179. Zničenie drevozemného tábora v Iži tak možno pomerne presne datovať do roku 179. Tento dátum je vo viacerých smeroch pozoruhodný. Podľa historických prameňov sa prvý vpád Markomanov a Kvádov na rímske územie datuje k roku 170. Vtedy bola zničená aj veľká časť severopanónskych limitných táborov, a značne bol poškodený i legionársky tábor v Brigetiu. Rímska protiofenzíva sa začala v roku 172, boje však trvali až do roku 175, kedy cisár uzavrel s Markomanmi a Kvádmi mier. Germáni museli vysídliť pobrežný pás pozdĺž Dunaja a ponechať ho pod rímskou kontrolou. V roku 177 však vypukli na severných hraniciach nové boje a o rok neskôr musel Marcus Aurelius so synom Commodom opäť opustiť Rím a odobrať sa na ďalšiu vojnovú výpravu. V roku 179 potom podnikli Rimania hlavnú protiofenzívu. Na území Markomanov i Kvádov nakoniec rozmiestnili početné vojenské jednotky o celkovej sile 40 000 mužov, ktoré tu i prezimovali.